👉 Ján Jenča (Našli sme príspevok na fb.) Robím štyridsať rokov právo a aj som bol tiež 9 rokov prokurátor, môžem slová pána Lindtnera len potvrdiť, myslím, že každá okresná prokuratúra má takých prokurátorov, čo majú- ja im hovorím “krvavé oči” a nevážia si človeka a je im ľahostajný jeho osud a jeho rodiny , kochajú sa v spôsobovaní ľudského utrpenia , “trpia” syndrómom bohorovnosti a ukája ich pocit moci a majú tzv. tunelové videnie a práve tí sa derú do funkcií a udávajú trend v rozhodovaní prokuratúry. k tomu už len stačí nájsť obdobných sudcov, ako pomocníkov prokuratúry a nešťastie je dokonané... Prokurátori totiž disponujú obrovskou mocou. Majú takmer neobmedzenú voľnosť pri rozhodovaní o niektorých kľúčových otázkach, ako napríklad o tom, koho obviniť z akého trestného činu, či požiadať o trest doživotného väzenia alebo či prijať dohodu o vine a treste, podať obžalobu na súd, podať v neprospech osoby odvolanie a pod. Často disponujú väčšími zdrojmi ako ich kolegovia z obhajoby a pretože „reprezentujú akože spoločnosť, záujmy štátu, majú zvyčajne väčší vplyv na sudcu či senát ako advokáti, ktorí zastupujú výlučne jednotlivých klientov“. Vzhľadom na im danú moc , keď takmer neobmedzenú voľnosť pri rozhodovaní o niektorých kľúčových otázkach a tiež na diskrečnú právomoc sa prokurátori stavajú do pozície „vykonávateľov spravodlivosti“, ktorým sa má dôverovať, no toto zneužívajú , hoci majú dohliadať na zákonnosť najmä prípravného konania so zaručením spravodlivého procesu. to má byť ich cieľom, a aby bola vina rozhodnutá na základe dostatočných dôkazov, nemá teda byť ich cieľom víťazstvo v spore za každú cenu, preukázanie ich akejsi pravdy, či osobne motivovaná porážka advokáta a pod... ich postup by mal byť slušný, bez emócií či predsudkov, odborný.... Inak bol som zdesený vyjadrením generálneho prokurátora na výbore NR SR pre obranu a bezpečnosť dňa 14.9.2026, kde priznal, že má na prokuratúre neschopných prokurátorov, vyhorených ( a že si nevie rady ! ). Prokurátor, ktorý je hoc aj presvedčený, že konaním v rozpore s prokurátorskými povinnosťami slúži predsa vyššiemu dobru, však má mať vnútorný etický kódex, ktorý má byť v súlade s etickými povinnosťami kladenými na prokurátorov ( zákonom či inými predpismi ). Prokurátori aj skladajú služobnú prísahu, v ktorej sa zaväzujú dodržiavať zákon, a od každého prokurátora sa teda očakáva, že svoj osobný etický kódex zosúladí so základným etickým kódexom stanoveným zákonom. Mnoho prokurátorov má to spomínané tunelové videnie, vedome i podvedome „zameriavajú na obvineného či jeho obhajcu vyberajú a filtrujú dôkazy, skutočnosti, účelovo vykladajú zákony, ktoré „vytvoria prípad“ na odsúdenie, pričom ignorujú alebo potláčajú dôkazy, skutočnosti, právne aj skutkové, ktoré poukazujú na nevinu, či jej „ zníženie“, odmietajú zohľadniť alternatívne teórie alebo odmietajú prijať oslobodenie obžalovaného ako dôkaz nesprávneho prípravného konania z dôvodu či už svojho psychického nastavenia ignorujúceho tak svedomie, ako i zásady etiky, či svojej silnej lojality k určitej verzii udalostí a pod., a tiež majú neochotu tak uveriť dôkazom neviny predložených obžalovaným... Tu len pripomeniem, že nepodložená, prehnaná ,nesvedomitá a nedôvodná obžaloba je vždy nebezpečenstvom pre správne a spravodlivé rozhodnutie súdu, nech je akokoľvek objektívny a nestranný ( A. Ráliš, Trestní řízení, Praha 1947 )… S tým treba konečne niečo urobiť, lebo prokuratúra sa skĺzava vo svojej činnosti smerom k rokom päťdesiatym minulého storočia. Ak sa nebudú hnať prokurátori, ktorý takto pristupujú k výkonu svojej funkcie na zodpovednosť, právny štát je len fikciou!
- 19
- 2